Výnimočnosť nás v živote nezachráni – učme naše deti obyčajnosti

Výnimočnosť je neudržateľná. V situáciách, v ktorých život s potmehúdskym úsmevom z rukáva vyťahuje výzvy, aby nás nakopal k rastu, sa o ňu nedokážeme vždy spoľahlivo oprieť. Keď kladieme prehnaný dôraz na výnimočnosť, tak časom zisťujeme, že nám chýba niečo dôležité. Niečo, čo paradoxne možno nájsť iba v obyčajnosti. A čo možno bude chýbať aj našim deťom, ak ich k tomu nebudeme viesť.

S deťmi síce priamo nepracujem, no pracujem s tými, ktorí z nich vyrastú – s dospelákmi. Podnet na tento článok mi dala jedna zaujímavá súvislosť, ku ktorej sme sa dokotúľali spolu s jedným mojím klientom v rámci 3-mesačnej spolupráce.

Hneď na prvom spoločnom sedení sme prišli na to, že keď človek svoj život stavia na „výnimočnosti“, tak mu často chýba niečo veľmi podstatné:

Dôvera v život

V kontexte konkrétnych, individuálnych tém môjho klienta sme si následne preto zahrali takú menšiu „Čo by bolo keby?“ hru, z ktorej spontánne vyplynula otázka:

Čo odlišuje človeka, ktorý má na účte „iba“ 200 eur a pociťuje pohodu, od človeka, ktorý má na účte tiež „iba“ 200 eur a pociťuje stres a paniku z nedostatku?

Odpoveď už tušíte: dôvera v život. Jeden ju má, druhý nie.

Ten, ktorý ju nemá, si v živote totiž vytvoril návyk riešiť všetko sám a (väčšinou výlučne) za pomoci tých svojich schopností a vlastností, v ktorých je… „výnimočný“. Ktoré mu takpovediac idú od ruky.

Pritom je úplne jedno, či ide o výnimočnosť v podnikaní alebo o výnimočnosť v podobe nadpriemerne vyvinutého analytického myslenia. Alebo či ide o iné podoby výnimočnosti – parádne rozvinutú intuíciu, dar reči, kreativitu, športové nadanie, starostlivosť o druhých, talent na čísla…

Človeku jeho výnimočnosť síce možno (a na nejaký čas) pomôže vybudovať si pohodlný a úspešný život,

no každý, kto je dostatočne všímavý, vie, že život nie je statická konštrukcia, na ktorej sa môžeme usadiť, zastaviť všetok čas a pohyb a veselo hompáľať nohami.

• situácie, v ktorých profesionálny športovec musí so svojou výnimočnosťou odísť do „dôchodku“ oveľa skôr než je bežná hranica dôchodkového veku
• situácie, v ktorých si „intuitívec“ potrebuje urobiť poriadok vo financiách a nastaviť rozpočet, a to intuitívne ide iba ťažko 😉
• situácie, v ktorých je „analytik“ vmanévrovaný do okolností vymykajúcich sa akejkoľvek jasnej logike a v ktorých musí urobiť rýchle rozhodnutie.

Limity výnimočnosti

Výnimočnosť kultivovaná vo vybraných aspektoch osobnosti človeka má svoje limity. Na tie však obvykle nenarazíme hneď.

Na výnimočnosti sa ozaj dá surfovať hodne dlho… Až do bodu, v ktorom sa život rozhodne vypustiť vodu z bazéna, v ktorom všetci roztopašne balansujeme na tej našej doske výnimočnosti…

Vtedy zisťujeme, že vzniknutú situáciu už nevyriešime za pomoci našej výnimočnosti – a teda za pomoci tých našich vlastností a nástrojov, ktoré sme si častým používaním pekne nabrúsili. A tak sa ocitáme pred možnosťou skúšať to ďalej po starom a trpieť alebo urobiť krok do neznáma.

Na to ale potrebujeme dôveru v život.

Dôveru, ktorá nám chýba, ak sme podľahli ilúzii toho, že všetko, čo v živote máme, je výsledkom našej výnimočnosti!

Všetkým sa nám totiž zdá rovnaký sen: úspech, pohodlie, materiálne zabezpečenie, spokojnosť, rodina, práca … To všetko máme preto, lebo robíme to, čo nám ide dobre a čo sme si poriadne „odmakali“. Áno, aj to sa stalo. Ale ešte pred tým, ako sme si vyhrnuli rukávy a pustili sa do práce, sa udialo niečo iné:

Život nám dovolil, aby sme si na jeho pieskovisku postavili malú stavbičku. Stavbičku, ktorá sa však kedykoľvek môže rozpadnúť, pretože nad pieskoviskom zaprší alebo dobehne ďalší, nám podobný „staviteľ“ a omylom nám do nej štuchne…

A keď sa tak stane, tak čo potom?

Potom vznikne situácia, v ktorej si začíname uvedomovať naše limity. V ktorej zisťujeme, že to s tou našou výnimočnosťou už tak jednoducho „neošéfujeme“. V ktorej potrebujeme niečo začať robiť ináč.

A tu nám pomôže, ak máme pozitívny vzťah k obyčajnej OBYČAJNOSTI.

Keď nás výnimočnosť nezachráni, zachráni nás obyčajnosť

S pojmom „obyčajnosť“ má veľa ľudí negatívne asociácie, pretože si hneď predstaví priemernosť, „ovečkovstvo“, letargiu, lenivosť a radu ďalších nie veľmi pozitívne a prínosne znejúcich vlastností. Ale túto obyčajnosť ja nemám na mysli.

Obyčajnosť, o ktorej tu hovorím, je predovšetkým:

• o rešpekte k vyššiemu princípu – životu – a jeho dynamike
• o uvedomení si toho, že nie vždy môže byť „po mojom“ za takých podmienok, ktoré sú pre mňa pohodlné
• o uvedomení si toho, že nie každú situáciu vyriešim tým istým naučeným spôsobom, ktorý mi ide o ruky
• o uvedomení si vlastných limitov, ktoré môžem prekročiť, ak sa pre to rozhodnem a reálne podniknem aj potrebné kroky

Obyčajnosť je o pokore, o dôvere v život a jeho procesy. A preto by sme mali deti tejto obyčajnosti cielene učiť.

Keď vidím rodičov, ktorí si zakladajú na „výnimočnosti“ svojich ratolestí, tak si dávam otázku, či toto je perspektívna budúcnosť. Keď vidím všetky tie malé baletky, huslistky, futbalistov a vedátorov, ktorých rodičia zo svojich detí chcú mať, tak sa pýtam:

Kto tieto deti naučí to, čo budú potrebovať, keď budú mať 30, 40 rokov a život vypustí vodu z bazéna, aby podnietil vývoj aj mimo zónu výnimočnosti?

Miera dôvery v život, ktorú ako dospelí máme, sa prejavuje na mnohých frontoch. Prejavuje sa na našej schopnosti zaobchádzať s problémami a výzvami, s ktorými sa stretávame. Na našej schopnosti nechať si životom pošepkať riešenie, ktoré je možno mimo našu komfortnú zónu. A na našej schopnosti sa tohto riešenia aktívne chopiť a premeniť ho na realitu.

Máme ako dospelí dôveru v život rozvinutú dostatočne na to, aby sme ju vedeli naučiť aj naše deti?

Ako získať (väčšiu) dôveru v život?

V praxi sa stretávam s tým, že mnoho dospelých má o živote vytvorené také predstavy, na základe ktorých sa táto dôvera nemôže poriadne rozvinúť. Keď nám totiž chýbajú odpovede na niektoré základné (existenčné) otázky o živote, tak tieto medzery zvykneme lišiacky kompenzovať domýšľavosťou. A jej výsledok nie je vždy konštruktívny.

Preto nie je neobvyklé, aby sme aj v dospelom veku trpeli rôznymi strachmi. Napríklad strachom z rozhodnutí a ich dôsledkov, strachom z budúcnosti, strachom z chybných krokov, strachom z koncov a nových začiatkov… Skrátka strachom zo samotného života.

Tejto téme som preto venovala aj samostatnú sériu prednášok, v ktorej môžete teraz aj vy prevetrať tie VAŠE predstavy o živote v troch témach – poslanie/životný cieľ, rozhodnutia a výbery, konce a nové začiatky. A skonfrontovať ich s inou perspektívou, ktorá do týchto tém vnáša väčšiu jednoduchosť, prináša úľavu a zároveň vytvára priestor pre väčšiu dôveru v život. Tá nás podrží vždy vtedy, keď sa nepodržíme sami, lebo sme s našou výnimočnosťou narazili na limity.